Prehľad kanditátov na prezidenta SR

Andrej Danko / SNS

Andrej Danko je rozvedený, má dve deti.

Absolvoval štúdium práva na Právnickej fakulte UK v Bratislave, ktoré ukončil v roku 1998.

Na jeseň 2010 bol zvolený za podpredsedu Slovenskej národnej strany (SNS) a od roku 2012 je jej predsedom.

Po parlamentných voľbách 2016, v ktorých SNS získala 8,64% (15 mandátov) a stala sa súčasťou vládnej koalície (so stranami SMER-SD, Most-Híd a Sieť) sa Andrej Danko stal predsedom NR SR (3/2016 - 3/2020).

V parlamentných voľbách 2020 získala SNS 3,16% a do NR SR sa nedostala.

V predčasných parlamentných voľbách 2023 uspela so ziskom 5,62% (10 mandátov) a vytvorila koalíciu so stranami SMER-SD a HLAS-SD. Andrej Danko sa stal podpredsedom parlamentu.

Jeho politická práca sa dlhodobo zameriava na témy ako národná suverenita, ochrana kresťanských hodnôt a sociálna politika. Dlhodobejšie je známy postojmi o silnom štáte a otvorene pro-ruskými postojmi.

Prezidentskú kandidatúru ohlásil v januári 2024.

Na začiatku posledného volebného týždňa (18. marca) sa Andrej Danko kandidatúry vzdal - v prospech Štefana Harabina.

Patrik Dubovský / Za ľudí

Patrik Dubovský je rozvedený, má jedno dieťa.

V rokoch 1984-88 študoval archívnictvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Okrem toho absolvoval aj študijný pobyt na University College London so zameraním na slovanské a východoeurópske štúdiá.

Pôsobil ako archivár a referent na ministerstve kultúry (1990-92), následne ako archivár a asistent na Katedre dejín na Trnavskej univerzite (1993-96), v roku 1997 na Ministerstve zahraničných vecí  a v rokoch 2000-03 na úrade vlády v sekcii pre ľudské práva a menšiny.

Od roku 2004 až dodnes pôsobí v Ústave pamäti národa, kde sa venuje prenasledovaniu cirkví a občianskej rezistencii za komunistického režimu v Česko-Slovensku.

V rokoch 1997-98 bol tajomníkom bratislavskej krajskej rady Demokratickej strany. V rokoch 2017 a 2022 neúspešne kandidoval vo voľbách do bratislavského a trnavského samosprávneho kraja a v parlamentných voľbách neúspešne kandidoval v roku 2002 za DS, DÚ a v roku 2020 za stranu Za ľudí.

Kandidatúru ohlásil v januári 2024 s podporou strán Za ľudí a Slovensko.

 

Krisztián Forró / Szövetség - Aliancia

Krisztián Forró je ženatý a má tri deti.

Absolvoval Modern Uzleti Tudomanyok Föiskolája (Vysokú školu moderných obchodných vied) v maďarskej Tatabányi.

V roku 2004 vstúpil do strany SMK-MKP, od roku 2011 bol okresným predsedom SMK-MKP v okrese Galanta a v rokoch 2020-21 bol posledným predsedom SMK-MKP. Po zániku SMK-MKP a zlúčení troch maďarských strán pod hlavičkou Aliancie je Forró od októbra 2021 predsedom strany SZÖVETSÉG – ALIANCIA, ktorá nesie od januára 2024 názov Magyar Szövetség – Maďarská aliancia.

V parlamentných voľbách kandidoval 4x (2010, 2012, 2016 a 2023), ani raz nebol zvolený. V predčasných parlemntných voľbách 2023 získala strana Szövetség – Aliancia 4,38%. Bol trikrát zvolený za poslanca Trnavského samosprávneho kraja - vo voľbách 2013, 2017 a 2022.

Kandidatúru ohlásil v decembri 2023.

Štefan Harabin

Harabin je druhýkrát ženatý a má štyri deti.

Do funkcie sudcu z povolania bol zvolený 1. januára 1983. Do roku 1989 bol členom a funkcionárom Komunistickej strany Česko-Slovenska na Okresnom súde v Poprade. Po Nežnej revolúcii 1989 pôsobil od roku 1990 na Krajskom súde v Košiciach.

V roku 1991 ho zvolili za sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (NS SR). V rokoch 1998-2003 a v rokoch 2009-2014 bol predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 

Medzitým, v rokoch 2006-09 bol ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky v prvej vláde Roberta Fica (vládu tvorili SMER-SD, SNS, ĽS-HZDS), ako nominant ĽS-HZDS predsedu Vladimíra Mečiara. Ako minister spravodlivosti sa snažil zrušiť Špecializovaný trestný súd a Úrad špeciálnej prokuratúry.

S pôsobením Štefana Harabina je spojených viacero káuz, kontroverzií a sporov - kauza odsúdenia františkánskho kňaza Bystríka Janíka (1986), kauza údajného telefonátu s albánskym mafiánom Bakim Sadikim (2008), kauza odmien na pre predsedu NS SR (2009-10), či zadržanie NAKA pre schvaľovanie ruskej agresie na Ukrajine (2022),

V prezidentských voľbách 2019 kandidoval na post prezidenta (v prvom kole skončil tretí so ziskom 14,34% hlasov). Následne ako líder strany VLASŤ kandidoval v parlamentných voľbách 2020 (strana vo voľbách získala 2,93%). 

Súčasnú kandidatúru na prezidenta SR oznámil v januári 2024.

Ivan Korčok

Ivan Korčok je ženatý a má dve deti.

Študoval na Obchodnej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave a neskôr aj postgraduálne štúdium na Inštitúte medzinárodných vzťahov UK v Bratislave.

Od roku 1992 pôsobil na Ministerstve medzinárodných vzťahov SR (predchodca súčasného Ministerstva zahraničných vzťahov a európskych záležitostí). V rokoch 1996-97 bol jeho hovorcom a z postu odišiel s ministrom Pavlom Hamžíkom po zmarenom referende 1997.

V rokoch 1999-2001 bol zástupcom slovenskej misie pri NATO. 

V rokoch 2002-05 bol štátnym tajomníkom Ministerstva zahraničných vzťahov (ministrom bol Eduard Kukan) a v roku 2003 vedúcim delegácie pre prístupové rokovania do NATO.

V rokoch 2005-09 pôsobil ako veľvyslanec v Nemecku a následne (2009 – 2015) ako stály predstaviteľ Slovenska pri EÚ.

V období 2015-17 pôsobil ako splnomocnenec vlády SR pre predsedníctvo SR v Rade EÚ (2015-17) a zároveň (do roku 2018) bol opäť štátnym tajomníkom na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí (ministrom bol Miroslav Lajčák).

V rokoch 2018-20 pôsobil ako veľvyslanec v Spojených štátoch.

Vo vláde Igora Matoviča pôsobil od roku 2020 ako minister zahraničných vecí (nominovaný stranou Sloboda a Solidarita). V auguste 2023 oznámil kandidatúru na prezidenta.

Marian Kotleba / Kotlebovci - ĽSNS

Marian Kotleba je rozvedený, bezdetný.

Študoval na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (odbor učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov), v  roku 2013 ukončil štúdium ekonómie na Ekonomickej fakulte Univerzity Mateja Bela.

V minulosti pôsobil ako vodca neonacistického politického hnutia Slovenská pospolitosť (2003-07), ktoré bolo v roku 2006 Najvyšším súdom (NS SR) rozpustené pre jeho extrémistické politické tendencie.

V roku 2006 kandidoval v parlamentných voľbách spolu s ďalšími neskoršími členmi ĽSNS (Ľudová strana Naše Slovensko) na kandidátke Slovenskej ľudovej strany. Strana získala 0,16 % hlasov. V parlamentných voľbách 2012 jeho strana ĽSNS získala 1,58 % hlasov.

Vo voľbách do VÚC 2013 bol v druhom kole (porazil dovtedajšieho župana Vladimíra Maňku zo SMER-SD) zvolený za predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja so ziskom 55,53 % platných hlasov. Jeho funkčné obdobie bolo sprevádzané viacerými výraznými kontroverziami. V regionálnych voľbách 2017 post predsedu kraja neobhájil.

V nasledujúcich voľbách dvoch parlamentných voľbách 2016 a 2020 sa strana Kotleba-ĽSNS do NR SR dostala so ziskom 8,04% (14 mandátov) a 7,97% (11 mandátov).

V roku 2019 Marian Kotleba kandidoval za prezidenta SR a so ziskom 10,39% skončil štvrtý.

V októbri 2020 bol Špecializovaným trestným súdom odsúdený za trestný čin založenia, podpory a propagácie hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere štyroch rokov a štyroch mesiacov. V odvolacom konaní mu NS SR v apríli 2022 zrušil pôvodné rozhodnutie a uložil podmienečný šesťmesačný trest odňatia slobody s jedenapolročnou skúšobnou dobou, v dôsledku čoho prišiel Marian Kotleba o poslanecký mandát.

V parlamentných voľbách 2023 sa jeho strana (po odštiepení krídla, ktoré založilo stranu Republika) sa strana Kotlebovci-ĽSNS do NR SR nedostala, získala 0,84%.

Kandidatúru na prezidenta ohlásil v januári 2024.

Ján Kubiš

Ján Kubiš je ženatý, má jedno dieťa.

Vysokoškolské štúdium v rokoch 1971-76 absolvoval na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov (MGIMO). Počas štúdií v Moskve sa stal členom KSČ, členstvo ukončil po Nežnej revolúcii v roku 1989.

V 90. rokoch pôsobil ako veľvyslanec a stály predstaviteľ SR pri OSN a iných medzinárodných organizáciách. V rokoch 1999 –2005 bol generálnym tajomníkom OBSE, pôsobil tiež v Bruseli ako osobitný predstaviteľ EÚ pre strednú Áziu.

Na domácej scéne stál v roku 1998 pri založení Strany občianskeho porozumenia (SOP), predsedom ktorej bol Rudolf Schuster, prvý slovenský prezident zvolený v priamej voľbe (1999). V rokoch 2006-2009 bol v prvej vláde Roberta Fica (koalícia SMER-SD, SNS, ĽS-HZDS) ministrom zahraničných vecí.

Z vlády odišiel na pozíciu výkonného tajomníka Hospodárskej komisie OSN pre Európu a v štruktúrach OSN následne pôsobil až do roku 2021.

Kandidatúru na prezidenta SR ohlásil ako prvý, 19. augusta 2023.

Milan Náhlik

Milan Náhlik študoval na Fakulte sociálnych vied Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Náhlik sa predstavuje ako vlastenec a občiansky aktivista. Je hlasným kritikom Európskej únie, z ktorej podľa jeho vlastných vyjadrení chce vystúpiť.

Politickú kariéru začal v roku 2018, keď neúspešne kandidoval v komunálnych voľbách na post poslanca v bratislavskej mestskej časti Devínska Nová Ves. V parlamentných voľbách 2020 neúspešne kandidoval za stranu Hlas ľudu.

Kandidatúru na prezidenta SR ohlásil v januári 2024.

Igor Matovič / Slovensko

Igor Matovič je ženatý a má dve deti.

Absolvoval Fakultu managementu na Univerzite Komenského v Bratislave.  

Od roku 1997 (do 2019) mal Igor Matovič živnosť na obchodovanie, činnosti v oblasti nehnuteľností, vydavateľské činnosti a reklamu (Mgr. Igor Matovič – regionPRESS). V roku 2002 založil vydavateľstvo regionPRESS, s.r.o. (dnešný názov REGIONPRESS, s.r.o.), ktoré vydáva regionálne týždenníky na Slovensku (v roku 2010 ich bolo 36). V roku 2007 dal prepísať podnik regionPRESS, s.r.o. na svoju manželku.

Vo voľbách do NR SR 2010 kandidoval na kandidátke strany Sloboda a Solidarita spolu s ďalšími troma členmi občianskeho združenia Obyčajní ľudia. Strana SaS sa dostala do parlamentu so ziskom 12,14% hlasov a vďaka preferenčným hlasom sa Igor Matovič dostal zo 150. až na 4. miesto kandidátky (SaS sa stala súčasťou vlády premiérky Ivety Radičovej).

Do parlamentných volieb 2012 kandidoval Igor Matovič už samostatne s vlastným politickým hnutím Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (viaceré známe osobnosti verejného života po spore s Igorom Matovičom z kandidátky pred voľbami odstúpili). Hnutie OĽANO získalo vo voľbách 8,55 % (16 mandátov).

V parlamentných voľbách 2016 kandidovali hnutie OĽANO Igora Matoviča a strana NOVA Daniela Lipšica spoločne v koalícii a stala sa 3. najsilnejším politickým zoskupením s podielom 11,02 % (19 mandátov).

Pred parlamentnými voľbami 2020 vytvorilo hnutie OĽANO neoficiálnu koalíciu premenovaním sa na OĽANO-NOVA-KÚ-ZMENA ZDOLA a vo voľbách zvíťazilo so ziskom 25,02 % (53 mandátov). Igor Matovič bol v marci 2020 vymenovaný za premiéra vlády (v koalícii so Sme rodina, SaS a Za ľudí).

Vláda Igora Matoviča prebrala moc v období prepuknutia pandémie ochorenia COVID-19. V dôsledku nákupu neschválenej ruskej vakcíny Sputnik odstúpil z postu premiéra a od apríla 2021 do decembra 2022 pôsobil ako minister financií vo vláde spolustraníka Eduarda Hegera.

V predčasných parlamentných voľbách 2023, kampaň ku ktorým bola poznačená fyzickým konfliktom medzi kandidátmi SMER-ssd Robertom Kaliňákom, Richardom Gluckom a Igorom Matovičom, získala koalícia OĽaNO a priatelia, KÚ a ZA ĽUDÍ 8,89 % (16 poslaneckých mandátov).

Kandidatúru na prezidenta SR oznámil v januári 2024, následne po tom ako pôvodní nominanti hnutia (na jeseň 2023 premenovaného na Slovensko) nereflektovali na ponuku kandidovať.

Peter Pellegrini / HLAS-sd

Peter Pellegrini je slobodný a bezdetný.

Absolvoval Ekonomickú fakultu UMB v Banskej Bystrici a Ekonomickú fakultu Technickej univerzity v Košiciach.

Pôsobil v druhej vláde Roberta Fica (2012-16) ako minister financií (2012-2014) a minister školstva (2014), následne ako predseda Národnej rady Slovenskej republiky (do 2016). V tretej vláde Roberta Fica (2016-18) pôsobil ako podpredseda vlády pre investície a informatizáciu (3/2016 - 3/2018). Po odstúpení Roberta Fica v dôsledku verejných protestov po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice sa stal predsedom vlády SR (3/2018 - 3/2020). Po parlamentných voľbách 2020 pôsobil ako podpredseda parlamentu (3-10/2020).

Bol členom strany SMER - sociálna demokracia, vrátane postu podpredsedu strany, za poslanca bol prvýkrát zvolený v roku 2006. Po voľbách v roku 2020 aj so skupinou poslancov stranu opustil a založil stranu Hlas - sociálna demokracia (zaregistrovaná v októbri 2020), ktorej sa stal predsedom. Strana pod jeho vedením v predčasných parlamentných voľbách 2023 získala 27 mandátov (14,7%) a utvorila koalíciu so stranami SMER-ssd a SNS (79 mandátov), pričom Peter Pellegrini sa stal druhýkrát predsedom parlamentu. 

V januári 2024 oznámil kandidatúru na prezidenta.

Róbert Švec / Slovenské Hnutie Obrody

Róbert Švec je slobodný a bezdetný.

Absolvoval Trnavskú univerzitu (odbor politológia).

Predseda občianskeho združenia Slovenské Hnutie Obrody a zároveň od roku 2019 predseda politickej strany Slovenské Hnutie Obrody (SHO).

V roku 2019 kandidoval v prezidentských voľbách ako nezávislý kandidát na prezidenta SR (získal 0,3%).  Po prezidentských voľbách založil Róbert Švec politickú stranu SHO, ktorej sa stal predsedom. V parlamentných voľbách 2020 aj 2023 kandidoval ako líder kandidátky. Strana získala v roku 2020 0,06 % a v roku 2023 0,04% platných hlasov.

Róbert Švec sa považuje za národno-konzervatívneho politika. Pre svoje antisemitské a antirómske citáty a sympatiám k prezidentovi vojnového Slovenského štátu Jozefovi Tisovi je viacerými  považovaný za neofašistu.

Kandidatúru na prezidenta SR ohlásil v januári 2024. Hoci bola jeho žiadosť o registráciu najprv odmietnutá na Kanceláriou NR SR pre nesplnenie zákonných náležitostí (pravosť 15 tisíc podpisov), Najvyšší správny súd mu vo februári umožnil kandidovať.

V predvolebnej diskusii (na RTVS) v posledný deň kampane (20. marca) sa Róbert Švec kandidatúry vzdal - v prospech Štefana Harabina.